Láska je vraj slepá. Iste. Nevidí nič zlé, iba obdivuje krásu. Ale rovnako je slepá aj neláska, ktorá kritizuje a odmieta, nevediac oceniť pekné. Zmyslom každého stretnutia je vzájomná pomoc, uľahčiť a duševne obohatiť. Ale či sa to dá večne, doživotne? S jedným človekom by bolo málo prežiť aj dva životy, s iným je i najkratšia chvíľa utrpením. Čím to je, čo za tým väzí? Nik nemôže nahradiť druhému nekonečne sa meniaci a očarujúci svet. Môžu ho však vo dvojici spoločne poznávať a obdivovať. Lákavá zmena nemusí byť vždy útekom za niečím novým, azda skôr vývinom v sebe, dozrievaním vzťahu a spoločnými zaujímavými zážitkami. Kvalita partnerstva sa nedá merať dĺžkou prežitých rokov, ale radosťou zo života.

Aj láska k veciam akosi ochladla. Užijeme si ich a bez ľútosti vymeníme. Nové, jagavé, príťažlivé. Tá vonkajšia zmena nič nehovorí o vnútornom dozrievaní, často mu iba prekáža. Prečo si niektorí myslia, že celoživotné partnerstvá sú už dnes nevhodné, zastaralé, neuskutočniteľné? Akoby zostávali spolu iba lenivci, ktorým sa nechce nič riskovať alebo neveriaci v možnosť, že by si ich ešte niekto všimol. Veru nie, zostávajú aj tí, čo sú presvedčení, že by s nikým iným neprežili tak pekný život, tak zaujímavé dni, tak hlboký citový vzťah.
Lenže to neprichádza samo sebou. Je nutné stále kultivovať seba a podporovať partnera. A každá chvíľa v sebe nesie nebezpečenstvo, zvady, neporozumenia, rozchody. S niektorými ľuďmi sa nedá žiť, niektorí zas nevedia žiť s druhými. To sú tie slepé lásky, ktoré vznikli príťažlivosťou telesnej krásy, zabudnúc na duševné porozumenie. Takéto zväzky je dobré čím skôr roztrhnúť, najlepšie nikdy nezačať. Lenže predpovedať správanie človeka je tým najťažším počinom. A keďže výber partnera je mimoriadne problematický, veľa sa dá zachrániť spoločným úsilím. Každodenná slušnosť, humor, intenzívne záujmy… Dnešné pričasté rozvody sú len úzkostlivým hľadaním lepšieho spolužitia. Niekedy predčasným, inokedy prineskorým.

Čo najviac oceňujeme na svojom blízkom? Ako vie pekne žiť, samostatne a úspešne sa vyrovnáva s problémami, je prirodzený a otvorený, čiže zdravo sebavedomý. Zaujíma sa o nás a vie nás oceniť. Ešte však nevynašli test na vyhľadávanie takýchto ideálnych ľudí.

To preverí iba konkrétny život a spozná druhý človek. Je veľký rozdiel utekať za niečím lákavejším alebo prchať pred netvorom. Je akousi samozrejmou povinnosťou priniesť svojmu partnerovi životnú istotu. Je ľahké sa vyhovárať, že keby moja žena alebo muž boli inakší, aj ja by som sa zmenil či zmenila. To je nespravodlivo zamenené poradie. Vlastný krok k lepšiemu zláka partnera k žiaducej zmene. Slová sú málo efektívne!

Jeho či jej zmena v správaní má začiatok v našej predstave. Kritika, aj tá oprávnená a spravodlivá, neraz iba utvrdzuje neželateľné prejavy. Vyjadrená dôvera a milý humor vhodne usmerňujú. Môj názor na blízkeho človeka má tendenciu sa uskutočniť. To platí medzi manželmi, o rodičoch a deťoch, v priateľstve aj pri šéfovi a jeho podriadenými. Preto je opodstatnená rada, že každý problém máme začať riešiť vo vlastnom vnútri. Láska, tá skutočná láska nie sú slová, ale radosť z blízkosti a hĺbka porozumenia. A dĺžka ľudského života je dosť krátka na jej uskutočnenie.

Človek potrebuje blízkeho človeka a kto sa nenaučí láske, zahynie na svoju nelásku. A či sa dá láske učiť? Každým dňom a každou hodinou, každou prečítanou knihou, zaujatým vypočutím symfónie, nadšeným pohľadom do lesov a každým tvorivým činom. Ak nám odíde partner, to nemusí byť vždy známkou tragického nedocenenia našich úžasných vlastností. Niekedy je to hrôza z hlbokého pohľadu do nášho prázdneho vnútra. Nebyť mlákou bez prítokov, ale mohutnou riekou, ktorá nikdy nenudí.

Ako všetko na svete, aj vzťah dvoch ľudí je prejavom ocenenia a radosti zo života, pričom sťažnosti na pomery alebo na druhých ľudí sú iba nedostatkom sebadôvery a zanedbaním sebavýchovy.

Celoživotná láska, rovnako ako celoživotné priateľstvá a samozrejme aj celoživotné rodičovstvo charakterizujú pekného a schopného človeka. Nevyhovárajme sa na finančnú ani citovú krízu, náš život sa nikdy nezopakuje!

Skutočne nejde o plytké vtipkovanie a zhadzovanie všetkého a všetkých okolo seba, ale o vážny a zodpovedný humorný pohľad na svet, ktorý dáva čoraz menej príležitosti na smiech. Humor je výsadou tých najmúdrejších, nijaký počítač nevymyslí vtip, na to je potrebná nielen informácia, ale aj postoj. Suverénny nadhľad nad vecami, odvaha vidieť ich v správnych proporciách a rozlíšiť podstatné od malicherného.

Vyznávač dobrého humoru je inteligentný v tom najkrajšom slova zmysle. Vie riešiť hádanky každodenných dní, nie iba mechanické záhady dômyselných skladačiek. Je to inteligencia s prevládajúcou tvorivou zložkou. Veď podstatou vtipu je prekvapenie a humorný človek si vie vytvoriť nové, originálne a nanajvýš prekvapivé postoje k svojej zamotanej životnej situácii. Má rád život, preto nepreklína jeho ťažkosti, ale usmieva sa nad jeho nevypočítateľnosťou. A ešte niečo. K humoru potrebujeme úžasné sebavedomie, pretože humor bez trochy sebairónie a sebakritiky je skôr ubližovaním druhým než skutočným riešením vzniknutého problému.

Kde sa v človeku berie zdravý humor? Neviem, či v mape ľudského genómu by sme našli špecifický gén, ale iste sú tam predpoklady rýchlych rozumových postrehov, schopnosti lásky k ľuďom a tvorivých kombinácií odľahlých prvkov. K tomu pristupuje výchova. Zväčša opravujeme a kritizujeme, namiesto toho, aby sme učili deti nebáť sa problémov a dôverovať vlastným silám. Vedieť sa pozrieť na občasný neúspech ako na podnet a šancu sa zlepšiť a nebrať život len ako sumu povinností, pretože to je najrýchlejšia cesta k depresii. Výchova humorom a k humoru. Ten správny a inteligentný humor nejde proti životným hodnotám, on ich skôr podporuje iným spôsobom. Vie predísť zbytočnému napätiu medzi rodičom a dieťaťom, ukazujúc v podtexte, že ich citový vzťah je tým najdôležitejším. Už od druhého mesiaca sa na nás dieťa usmieva a rozumie primeranému humoru tesne po prvom roku. Aká šanca pribrať do svojho výchovného arzenálu nový prístup.

Príkaz predstavuje autoritu a potrebu sa jej podriadiť, humor je známkou priateľstva, porozumenia a podnecuje zdravý rozum tým najpríťažlivejším spôsobom. Len nie je dobré vtipkovať s dieťaťom skôr, než si ono uvedomí rovnakú možnosť ušľachtilého úsmevného vzťahu. Pokúšať sa márne obuť topánočky na opačnú nohu, privedie dieťa

k poznaniu reality skôr než vážne príkazy a poúčania. Je to nadľahčenie a okorenenie života bez ujmy na jeho serióznosti. A navyše, ten milý, chápavý a šetriaci humor nám umožní udržať si s dieťaťom hlboký a v podstate celoživotný vzťah, plný citového porozumenia a vzájomného chápania i oceňovania. Dospievajúci túži po opore a dobrej rade, ale bráni sa prehnane prísnemu postoju. Humor umožňuje trvácne priateľstvo.

Ba čo viac, ešte aj starnúci rodič, ak má troška zmyslu pre humor, neberie svoje malé ja priveľmi vážne a je oveľa viac príťažlivý deťom. Schopnosť humorného pohľadu je jedným z faktorov úspešného spolunažívania generácií.
Necitlivé ironizovanie, zosmiešňovanie a zhadzovanie nemá s inteligentným humorom nič spoločné. Prezrádza iba neistotu dospelého a vyvoláva odpor mladších. Uvádza sa, že humor má v sebe aj kus agresie. Rozprávač vtipov ovláda náladu okolia, často sám nevie oceniť vtip druhých. Citlivý a inteligentný humor pomáha rýchlejšiemu a hlbšiemu porozumeniu, napríklad tým, že poukáže na absurdnosť opačného, nerozumného riešenia.
Partnerské dvojice, ktoré sa spolu hrajú a smejú, majú lepšiu perspektívu než tie, ktoré všetko racionálne rozoberajú, zdôvodňujú a merajú na zlatých vážkach. To nie je výhrada proti zdravému rozumu, iba varovanie pred jeho jednostranným zneužívaním.

Byť primerane humorný, vedieť v pravú chvíľu druhého rozosmiať, je oveľa ťažšie, než ho nahnevať alebo rozplakať. Pravda, aj humor má svoje hranice, nie je možné brať všetko na ľahkú váhu, polohy smútku a trápenia majú tiež svoju životnú hodnotu. Humor signalizuje odvahu jeho autora riešiť prichádzajúce problémy a dôveru v ich zvládnutie. Humorom podnecujeme zdravú úvahu a prinášame nový uhol pohľadu, často veľmi potrebný. Humor je aj zdravou reakciou na strach. Tréma pred skúškou, strach zo začervenania sa, úzkosť pred zajakávaním – to všetko sa zmenšuje s odľahčeným úsmevom. Je zdravšie sa nad sebou zasmiať než plakať.

Humor je prejavom lásky k životu, k jeho krásam aj k jeho nevyhnutným problémom. Humor treba brať vážne.

Oveľa tragickejší než rozvod dvoch zľahostajnených partnerov je úmrtie milovaného. Zrazu je koniec každodennej pozornosti, podpore, pomoci, povzbudeniu a porozumeniu. Nie, už sa to nikdy nevráti, ale či nezostáva? Rozprávky končili o šťastnom živote až do smrti. Život však trvá, aspoň pre toho, kto zostal, ďalej… Mrazivé ticho zaplavilo byt a nedá sa prehlušiť. Čo robiť? Zostať tým, ktorým sme boli, len s novým smútkom a beznádejou alebo stať sa iným, opusteným, zostarnutým a blúdiacim?

Partner zostal v nás, roky, ktoré sme spolu prežili vrástli do našej osobnosti, zmenili nás, dotvorili. Utešujúce je, že sme spolu dobre vychádzali, neubližovali si, tešili sa jeden druhému. Spoločný život je čosi viac ako každodenná blízkosť. Možno si nebol či nebola mojím druhým ja, ale rozhodne mojím prvým ty. V tom je aj záväzok, že raz, keď sa naplní čas, zostávajúci príjme bolesť za toho, kto sa jej svojím odchodom zriekol. Ušetrili sme blízkeho človeka smútku, len v opustenosti ho ťažšie nesieme, ako tie, ktoré sme prežívali spolu.

Aká ešte zostáva nádej? Ako keď sme v mladosti odišli od rodičov a museli sa zrazu spoliehať už iba na seba. Ale veď aj vtedy nám zostal v duši obraz blízkeho človeka a mali sme sa koho aspoň symbolicky opýtať ako žiť. Zostáva nám povinnosť dožiť partnerkin či partnerov život v úcte k pozemským dňom, presne ako povedal básnik „za všetkých, ktorí dospievali, spievaj!“. Za krásu života platíme utrpením jeho koncom. Zrazu sme celkom blízko filozofickému zmiereniu, ktoré nám dáva novú múdrosť.

Je trocha nespravodlivé vyčítať tomu, kto tu bol, že nás opustil, ale je to celkom pochopiteľné. Až časom pochopíme, že taký je večný zákon, že čas každého sa raz minie. Ale čo robiť, čo robiť? Najvyššia úcta k mŕtvym je milovať živých. S obrazom toho najbližšieho človeka v sebe komunikovať, pomáhať a porozumieť iným ľuďom. Keby tu ešte bola ona, pomohla by nám prekonať depresiu, nájsť zmysel v zdanlivo nezmyselných udalostiach, navrhla vhodný program zabudnutia. Dospelá pomoc už chýba, ale je tu pobehujúce vnúča, ktorému musíme ukázať smutnú múdrosť staršieho človeka a od ktorého načerpáme kus prirodzeného a radostného zmyslu prežívaných dní. Keby tu bol on, prekonal by s nami beznádej, ale to sú už len nenávratné túžby, treba zostať v realite!

Život je kontinuitou odchádzajúcich a prichádzajúcich, v tom je jeho najväčšia hodnota aj krása. Len individuálne sa s tým ťažko vyrovnávame. Odchod blízkeho človeka nás učí ľudskej múdrosti. Nie je to však aj ten najvyšší príkaz, aby sme žili pekný život, aby sme sa správali k blížnemu čo najlepšie? Potom si nebudeme musieť vyčítať, že sme na niečo zabudli, pokiaľ ešte bola možnosť. Zbytočne je spoliehať na iných, že nám pomôžu z nášho smútku, najúčinnejší liek nosíme v sebe: ubiehajúci čas. Až neskôr pochopíme, že všetko sa dialo tak, ako muselo. Zmieriť sa s osudom a pritom ho naplniť vždy tým najkrajším ako vieme.

Dokončiť za partnera úlohu, ktorú už nestačil naplniť. Dokončiť jeho dielo, nech je to v rodine alebo v širšej spoločnosti, tým predĺžime jeho pozemskú existenciu, tým sa s ním ešte viac stotožníme, tým zostaneme ešte symbolicky dlhšie spolu. Nie stáť denne pri hrobe, ale zastať doma jeho niekdajšiu prácu, podporiť jeho blízkych, vďačne spomínať!

Nie je veľmi rozumné snažiť sa zaplašiť smútok liekom alebo drogou. Smútok prehlbuje človeka a keď ho aj doháňame, vždy sa vracia v horšej podobe. V tých najťažších chvíľach chytiť sa jednoduchej činnosti, upratávať, pomôcť druhému, ísť niečo vybaviť. Koľko razy sme si hovorili o časoch, až raz tu jeden z nás nebude a vôbec sme im neverili. Spoločne odchádzajú iba najväčší šťastlivci, ale skôr či neskôr sa každému zvečerieva. Môže nám pomôcť spomienka na pekný život? Kto odmieta vďačnosť za minulé šťastie, ťažko prekoná dnešný smútok.

V tých dňoch, kedy túžbam dvere zatvára umieranie, si uvedomíme skutočnú hodnotu minulého. Niekdajšie úspechy strácajú svoj lesk a naopak, to čo sme kriticky domýšľali a hlboko prežívali sa hlási v najväčšom jase. Žiadny liek ani lekár nezmení našu situáciu, ale každý dobrý človek nám pomáha znášať náš ľudský spoločný údel. Nezostáva nič iné, len ešte chvíľu oceňovať krásy života!