“Najkrajšou a najpotrebnejšou charakteristikou otcovstva je túžba rozdávať bez nároku na splátky.
Je to opustenie detského egoizmu, myšlienka na druhého, zabudnutie na seba, pri ktorom prekvapivo najviac získavame.”
—
Ivan Štúr
Úloha otca (2023)
Kto by nechcel mať dobré vychované deti! Čo poviete na filozoficko – poetickú definíciu výchovy, že to znamená vziať
dieťa za ruku a spoločne objavovať krásy života. To už je stotožnenie výchovy so zmyslom života. Možno uviesť veľa dôvodov, prečo sa to nedá, ale pokúsme sa ukázať, ako by sa dalo…
Učiť sa láske (2022)
Láska je najkrajším ľudským vzťahom, darom i zmyslom nášho života. Je však vôbec možné naučiť sa niečomu tak tajomnému ako je láska? A čo to vlastne tá ospevovaná láska je? V čom spočíva jej podstata? A čo keď sa láska pominie?
Niečo vyššie (2017)
Náš individuálny život je konečný a neopakovateľný, každý beží naostro. Kam smerujeme, o čo nám ide? Prečo by sme sa mali snažiť byť zajtra lepši ako dnes, v čom spočíva hodnota dobrého života, čo pre nás znamená humor, poézia, láska, rodina čo je šťastie?
Zázraky života (2016)
Nad všetkými každodennými povinnosťami, potrebami a nutnosťami nášho života leží čosi vyššie, poézia bytia, očarenie každou maličkosžou, vďačnosť za všetko čo bolo a je.
Prof. Ivan Štúr (1933 – 2015)
Profesor Ivan Štúr svoj dlhý a tvorivý život, na ktorý ho pripravili rodičia, otec známy filozof a matka prvá profesorka v medicíny v Československu, zúročil naozaj bohato. Najprv vyštudoval telovýchovu na Pedagogickej fakulte v Olomouci, neskôr psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Aktívny šport a pediatrická psychológia mu navždy prirástli k srdcu.
Pre svoje nekompromisné postoje k okupácii Československa v roku 1968 bol prinútený vzdať sa miesta za vysokoškolskou katedrou, ale naďalej sa dlhodobo občiansky i autorsky angažoval. Jeho meno ako milovníka prírody a prírode blízkych športov (vodáctvo, turistika, volejbal) nájdeme aj v slávnej ochranárskej publikácii Bratislava/nahlas.
Vyše 30 rokov pôsobil na klinike na Bezručovej ulici v Bratislave ako detský psychológ. Napísal z tejto oblasti mnoho odborných i populárno-vedeckých kníh, podieľal sa na založení Ligy za duševné zdravie.
V roku 1990 až 1995 sa stal predsedom Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku, v roku 1999 bol hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva pre klinickú psychológiu. Popritom prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave a na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Bol autorom viacerých odborných i populárno-vedeckých kníh: Problémy rodiny a školskej výchovy, Dieťa a príroda, Základy diferenciálnej psychológie II, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia, Rozhovory o dospievaní, Metamorfózy života, Podoby života, O láske a neláske.
V roku 2014 vyšli knižne rozhovory Denisy Gura Doričovej s týmto členom slávnej štúrovskej rodiny pod názvom Kto chce žiť, nech sa kýve. Pán profesor bol praprasynovec Ľudevíta Štúra.
„Život je kontinuitou odchádzajúcich a prichádzajúcich, v tom je jeho najväčšia hodnota aj krása.
Len individuálne sa s tým ťažko vyrovnávame. Odchod blízkeho človeka nás učí ľudskej múdrosti.
Nie je to však aj ten najvyšší príkaz, aby sme žili pekný život, aby sme sa správali k blížnemu čo najlepšie?
Potom si nebudeme musieť vyčítať, že sme na niečo zabudli, pokiaľ ešte bola možnosť.“
—
Ivan Štúr